Smutný humanista Kurt Vonnegut. Spisovateľ hlásal nepohodlné pravdy o svete, sám celý život vnútorne trpel

Humor, občas až neznesiteľná irónia a trochu „drzý“, ilúzií zbavený pohľad na fungovanie sveta. Kurt Vonnegut si vďaka svojej zdanlivo jednoduchej, no rafinovanej próze vydobyl miesto medzi klasickými autormi amerického postmodernizmu. 

Jeho texty pôsobia miestami až ľahkovážne, no pod tým všetkým „kričí“ presná a neúprosná diagnóza sveta poznačeného vojnou, technológiou a stratou morálnych istôt.

Sám seba označoval za člena „poslednej rozpoznateľnej generácie celoživotných amerických románopiscov“, ktorí sa narodili počas hospodárskej krízy a dospievali so surovou skúsenosťou druhej svetovej vojny. 

Patril do generácie, ktorá stratila ilúzie skôr, než si ich stihla vytvoriť. Jeho knihy mala pravidelne „v zuboch” cenzúra, hoci neboli provokatívne – len sa nevyhýbali nepohodlným pravdám. Boli literárnymi výpoveďami o vojne, chudobe aj duševných chorobách. Teda výpoveďami o všetkom, čím si Vonnegut sám prechádzal. 

Napriek pochmúrnym a miestami až morbídnym témam si však jeho romány zachovávajú to, čo býva označované ako nádejný pesimizmus.