Z menštruácie sa stala pracovná otázka a prečo ju zákony začínajú riešiť
Bolesti pri menštruácii môžu výrazne ovplyvniť pracovné dni žien. Reakciou na tento problém sa črtá myšlienka menštruačného voľna. Toto právne opatrenie umožňuje pracujúcim vziať si voľno v prípade, že sú príznaky menštruácie na pracovisku príliš náročné, nezvládateľné.
Tento koncept spadá pod širší rámec menštruačného zdravia – relatívne nového a širokého konceptu, ktorý sa na menštruáciu nepozerá len ako na biologický proces, ale aj ako na otázku ovplyvňujúcu každodenný život žien, ich blahobyt a základné práva.
Viaceré krajiny majú zavedené politiky menštruačného voľna, no pristupujú k nim rôznymi spôsobmi. V Európskej únii sa v tejto oblasti urobilo len veľmi málo – k roku 2026 je Španielsko jediným členským štátom EÚ, ktorý má špecifickú právnu úpravu menštruačného voľna. Je zavedená od roku 2023.
Japonsko bolo prvou krajinou, ktorá zaviedla menštruačné voľno a to už v roku 1947. Po druhej svetovej vojne čelilo mnoho žien tvrdým pracovným podmienkam. Nedostatočné hygienické zariadenia a nedostatok hygienických potrieb znemožňovali ženám pracovať počas menštruácie. Riešením sa stalo právo na seirikyuuka alebo „fyziologické voľno“, ktoré uznáva menštruáciu ako prirodzený stav, s ktorým musia zamestnávatelia počítať.
Japonská legislatíva je však, rovnako ako jej modernejšie náprotivky, problematická. Nešpecifikuje počet dní, ktoré si možno vziať, mzda nie je garantovaná a zamestnávatelia rozhodujú, či ide o platené alebo neplatené voľno – k roku 2020 len približne 30 percent firiem ponúkalo plnú alebo čiastočnú mzdu.
V praxi ho využíva menej než jedno percento žien a tie, ktoré ho využijú, často čelia diskriminácii alebo obťažovaniu. Tieto ťažkosti sa opakovane objavujú aj pri zavádzaní podobných politík po celom svete.
Menštruačné voľno vo svete
V poslednom období zaviedli menštruačné voľno aj ďalšie krajiny a regióny: Indonézia, Južná Kórea, Zambia, Mexiko, Taiwan, tri čínske provincie (Chu-pej, Šan-si a Ning-sia), jedna argentínska provincia (Federación) a dva indické štáty (Karnataka a Bihar).
Taiwanský zákon o rodovej rovnosti na pracovisku z roku 2002 ustanovil jeden deň voľna mesačne pre ženy, avšak len do maximálneho počtu troch dní ročne. Počas menštruačného voľna ženy dostávajú iba 50 percent mzdy, čo kopíruje pravidlá pre práceneschopnosť.
Indonézia zaviedla menštruačné voľno v roku 2003, pričom umožňuje až dva dni plateného odpočinku mesačne. Zákon vyžaduje, aby zamestnankyne vopred informovali zamestnávateľa, pričom konkrétne podmienky (čiastočné voľno, po sebe idúce alebo nepravidelné dni) sú predmetom dohody medzi zúčastnenými stranami.
Južná Kórea nasledovala v roku 2007 a priznala ženám jeden deň neplateného voľna mesačne. Zamestnávatelia sú zo zákona povinní toto právo rešpektovať a jeho porušenie môže viesť k vysokým pokutám.
Taiwan aj Južná Kórea čelia podobným problémom, keďže mnohí zamestnávatelia nariadenia riadne neuplatňujú, odmietajú poskytovať sľúbené voľno alebo od zamestnankýň vyžadujú invazívne dôkazy, čím narúšajú ich dôstojnosť.
V roku 2014 zaviedlo argentínske mesto Federación politiku, ktorá poskytuje verejným zamestnankyniam jeden platený deň voľna mesačne v prípade, že nemôžu pre menštruáciu pracovať. Lokálne sa táto iniciatíva ujala pod názvom „día femenino“, teda „ženský deň“.
V Zambii bolo menštruačné voľno zavedené v roku 2015. Ženy majú nárok na jeden deň voľna mesačne bez nutnosti predloženia lekárskeho potvrdenia alebo oznámenia zamestnávateľovi. Táto politika je známa ako „Mother’s Day“, čo odráža kultúrny dôraz na vnímanú spoločenskú rolu žien.
V štáte Mexiko získali verejné zamestnankyne nárok na voľno pri dysmenoree (bolestivej menštruácii) v rámci politiky zameranej na ochranu pracovných práv. Zaujímavé je, že mexická politika nie je obmedzená len na menštruáciu.
Identifikuje tri hlavné skupiny oprávnených osôb: ženy so silnou dysmenoreou, ženy v strednom veku so symptómami menopauzy alebo klimaktéria a mužov v strednom veku pociťujúcich ťažkosti spojené s andropauzou.
Mexickú úpravu je preto presnejšie označiť ako fyziologické voľno než striktne menštruačné, keďže poskytuje podporu pracovníkom v rôznych životných fázach so zdravotnými dôsledkami.
Kritika v Španielsku
Španielska úprava menštruačného voľna vstúpila do platnosti 1. júna 2023 po predložení návrhu zákona koaličnou vládou Socialistickej strany a jej ľavicového partnera Podemos. Opatrenie nebolo prijaté jednohlasne: schválené bolo 185 hlasmi za, 154 proti a 3 sa zdržali.
Už od začiatku vyvolával návrh búrlivú diskusiu. Jeho inovatívna a ambiciózna povaha čelila silnej kritike viacerých politických strán, najmä konzervatívnej Ľudovej strany (PP), ktorá varovala, že zákon môže viesť k marginalizácii, stigmatizácii a dokonca negatívnym dôsledkom pre ženy na trhu práce.
Naopak, feministické skupiny a organizácie na ochranu pracovných práv privítali jeho schválenie ako historický míľnik. Podľa nich predstavuje menštruačné voľno dlho očakávané uznanie ženských potrieb a krok smerom k väčšej rovnosti v zamestnaní.
Zákon zavádza nové práva pre ženy v rámci španielskeho systému sociálneho zabezpečenia a odráža to, čo niektorí odborníci označujú ako „právo pracovať bez bolesti“. Vytvára nový druh dočasnej pracovnej neschopnosti viazanej na menštruačné stavy.
Patria sem sekundárna dysmenorea a súvisiace ochorenia, ako endometrióza, myómy, zápalové ochorenie panvy, adenomyóza, endometriálne polypy, syndróm polycystických ovárií alebo akékoľvek ťažkosti s odtokom menštruačnej krvi.
V týchto prípadoch sociálne zabezpečenie vypláca dávku už od prvého dňa voľna, na rozdiel od bežnej práceneschopnosti, pri ktorej platby začínajú až štvrtý deň. Okrem toho ženy nemusia mať predchádzajúce odvody do systému sociálneho zabezpečenia, aby mali na túto ochranu nárok.
Problém menštruačného voľna
Pôvodný návrh španielskeho ministerstva rovnosti odhadoval, že približne jedno percento zo šiestich miliónov žien vo veku 16 – 50 rokov v Španielsku, teda asi 60-tisíc pracujúcich, by mohlo trpieť ťažkými menštruačnými symptómami.
Podľa údajov ministerstva využilo túto dávku medzi 1. júnom 2023 a 3. februárom 2025 len 2 668 žien, pričom každé voľno trvalo v priemere tri dni. Toto číslo je výrazne nižšie než pôvodný odhad, čo znamená, že systém sa nevyužíva v očakávanom rozsahu.
Vzhľadom na jeho nedávne zavedenie a nízky počet príjemkýň zatiaľ neexistujú dôkazy o tom, že by menštruačné voľno malo negatívny vplyv na zamestnanosť žien v Španielsku.
Menštruácia je často vnímaná ako niečo hanebné alebo nepríjemné. Stigmatizácia menštruácie ženám sťažuje vyjadrenie ich potrieb na pracovisku, čo znamená, že zvládanie menštruácie sa stáva súkromným bojom, ktorý nie je na pracovisku uznaný.
Menštruačné voľno je len jedným z možných riešení tohto problému. Iné opatrenia – flexibilný pracovný čas, dobre vybavené oddychové priestory a podobne – by mohli byť rovnako veľmi prínosné.
Kľúčovou otázkou je, či menštruačné voľno skutočne zlepšuje blahobyt tých, ktorí ho potrebujú, alebo či neúmyselne posilňuje diskrimináciu, negatívne stereotypy a odpor voči zamenstnankyniam, ktoré ho využívajú. Diskusia zostáva otvorená a poukazuje na dôležitosť tvorby pracovnoprávnych zákonov, ktoré zohľadňujú biologické okolnosti žien.
Jedno je však jasné: riešenie menštruačného zdravia na pracovisku je mimoriadne dôležité. Východiskovým bodom je uznanie skutočnosti, že každý mesiac menštruáciu zažíva približne dve miliardy žien na celom svete, ktoré potrebujú spravodlivé a podporné pracovné podmienky.