Deportácie, pochody smrti, masové zabíjanie. Pri genocíde prišlo o život jeden a pol milióna Arménov

Na jednom z kopcov nad riekou Hrazdan v Jerevane horí večný oheň. Areál Pamätníka genocídy patrí k hlavným dominantám arménskeho hlavného mesta, najmä takzvaný Chrám večnosti a 44 metrov vysoký Stĺp znovuzrodenia. Jeho ďalšími súčasťami sú pamätný múr s názvami hlavných miest Osmanskej ríše, kde v roku 1915 žila arménska populácia, a samotné múzeum genocídy.

Prechádzame sa jeho miestnosťami, naokolo znie nielen arménčina, no azda častejšie angličtina. Ako nám vysvetľuje miestna turistická sprievodkyňa, podstatná časť návštevníkov zo zahraničia má arménske korene. Populácia Arménskej republiky presiahla počet troch miliónov obyvateľov, no vo svete žije minimálne trojnásobok ľudí hlásiacich sa k Arménom.

Pochody smrti

Tragické udalosti v roku 1915 nenastali sčista-jasna. Veľká časť arménskeho národa žila po stáročia na území Osmanskej ríše, kde spolunažívanie etnických a náboženských skupín bývalo často veľmi komplikované a aj bolestivé.

V poslednom desaťročí 19. storočia bolo zmasakrovaných minimálne 100 000 Arménov, keď vládca čoraz slabšej Osmanskej ríše sultán Abdülhamid II. začal presadzovať ideológiu panislamizmu a konverziu všetkých nemoslimských obyvateľov. Zároveň sa aj medzi príslušníkmi arménskej menšiny ozývali čoraz hlasnejšie hlasy nacionalistov.

Ďalšia vlna čistiek nasledovala v roku 1909 v meste Adana a jeho okolí, tu úradovala aj obyčajná ľudská zloba a závisť, keďže mnohé miestne arménske rodiny patrili k tým bohatším. Pochopiteľnou reakciou časti arménskeho obyvateľstva bola emigrácia, najčastejšie do Ruska a USA.