Dvojité zemetrasenie, dvojitá diskriminácia: Stigmatizácia voči LGBTQ+ ľuďom sa v Turecku zhoršila
Mehmetovi diagnostikovali HIV v roku 2022. Ako 25-ročný prišiel o prácu v textilnej dielni v Istanbule, bol vyčlenený zo spoločnosti a vrátil sa žiť k rodičom do mesta Adiyaman v juhovýchodnom Turecku. Len o pár mesiacov neskôr, skoro ráno 6. februára, však oblasť zasiahlo mohutné zemetrasenie.
„Hneď, ako som otvoril oči, utekal som rovno do spálne mojich rodičov,“ povedal Mehmet. „Mama ma objala a všetko sa na nás zrútilo.“
Mehmet, ktorý sa identifikuje ako gay a používa pseudonym zo strachu pred diskrimináciou prežil, no obaja jeho rodičia zahynuli.
Dvojité zemetrasenie si vyžiadalo viac ako 59-tisíc obetí v Turecku a Sýrii, zničilo tisíce domov a milióny ľudí zostali bez domova.
Občianske organizácie však upozorňujú, že dôsledky pre LGBTQ+ ľudí boli zvlášť tvrdé. Čelili zvýšenej diskriminácii, pričom viacerí uviedli, že im bolo odopreté útočisko a prístup k zdravotnej starostlivosti po katastrofe.
Zhoršenie diskriminácie
Podľa správy neziskovej organizácie Centrum kultúrnych štúdií pre mier (Bakad) existujúca diskriminácia voči LGBTQ+ ľuďom sa zemetrasením ešte zhoršila. Ovplyvnila ich prístup k bývaniu, pomoci, zdravotnej starostlivosti a ďalším základným službám.
Bakad zdokumentoval prípady, keď trans ženy odmietli vpustiť do táborov pre vysídlených ľudí. Buď ich odmietli autority, ľudia, ktorí tábory spravovali, alebo iné rodiny žijúce v táboroch.
„Rozprávali sme sa s trans ženami, ktoré boli vyhnané z táborov a museli si ostrihať vlasy, aby mohli stáť v rade na chlieb,“ uviedol dobrovoľník skupiny Lubunya (Queer) Earthquake Solidarity, ktorá pomáhala LGBTQ+ ľuďom po zemetrasení.
Amnesty International minulý rok uviedla, že politici a vysokí vládni predstavitelia používajú čoraz viac diskriminačnú a stigmatizujúcu rétoriku voči LGBTQ+ ľuďom.
Defne Guzel, odborníčka z advokačnej skupiny Kaos GL, vo svojej správe z roku 2023 uviedla, že väčšina LGBTQ+ preživších mala problém dostať sa k službám sexuálneho zdravia a do útulkov. Mnohí sa ocitli späť v rodinných domoch, kde sa cítili nebezpečne kvôli svojej identite.
Guzel povedal, že cieľom vládnej politiky je umlčať LGBTQ+ ľudí a urobiť ich neviditeľnými.
„Okrem obmedzovania základných práv, ako je bývanie alebo prístup k zdravotnej starostlivosti, je možné povedať, že existuje systematická nenávisť voči (ľuďom) LGBTQ+,“ povedala.
Pre ľudí s HIV, ako Mehmet, bola pre stigmatizáciu ďalšou výzvou nedostupnosť liekov a lekárskej starostlivosti.
Keď Mehmet utrpel zranenie bedra počas kolapsu budovy, bol prevezený do nemocnice v meste Sanliurfa na operáciu. Lekár ho však podľa jeho slov karhal a prednášal mu o islamských a rodinných hodnotách, keď zistil, že je HIV pozitívny. Počas rehabilitácie v štátnej nemocnici v Adiyamane mu údajne sestra pohrozila prepustením pre jeho HIV status.
Ministerstvo zdravotníctva odhaduje, že v Turecku žije približne 46-tisíc ľudí s HIV a takmer 2 500 má AIDS. Podľa Cigdem Simsek, riaditeľky asociácie Pozitif-iz, je však skutočný počet podstatne vyšší.
„Ľudia žijúci s HIV sú stále vystavení stigmatizácii a diskriminácii pre nevedomosť a predsudky,“ uviedla Simsek.
Neistá budúcnosť
Postoj voči LGBTQ+ ľuďom v Turecku sa v posledných rokoch stal nepriateľskejším, hovoria aktivisti. Prezident Recep Tayyip Erdogan minulý mesiac vyhlásil rok 2025 za „Rok rodiny“ a tvrdil, že LGBTQ+ ľudia „útočia na posvätnosť rodiny“.
„Globálna kultúra podporuje a propaguje zvrátenosť LGBT. Turecko bude naďalej priekopníkom v boji proti tejto zvrátenosti,“ povedal Erdogan na nedeľňajšom stretnutí ženskej časti svojej strany.
Turecko má zlú bilanciu v oblasti práv LGBTQ+ a podľa každoročnej mapy Rainbow Map od organizácie ILGA-Europe sa umiestňuje na 46. mieste z 48 európskych krajín. Sieť Transgender Europe uvádza, že od roku 2008 bolo v Turecku zabitých 68 trans ľudí.
LGBTQ+ ľudia nemajú ochranu pred diskrimináciou, rovnakopohlavné páry nemajú právne uznanie a zmena pohlavia si vyžaduje komplikovaný súdny proces.
Sýrčanka Hasnaa, trans žena, bola vyhnaná z mešity, kde hľadala útočisko po zemetrasení, spolu so svojimi trans priateľmi. Po tom, ako ju rodina vyhodila, sa Hasnaa vrátila do Sanliurfy s 200 dolármi vo vrecku.
„Zabezpečiť bývanie v oblastiach postihnutých zemetrasením je stále boj. Navyše čelíme výzvam v rámci systému pomoci, ktorý nezohľadňuje špecifické potreby trans ľudí,“ povedala Hasnaa.
S bytovou krízou a stúpajúcou infláciou, ktorá presahuje 40 percent, sú výzvy pre preživších zemetrasenia ešte ťažšie. Medzitým stúpa anti-LGBTQ+ rétorika a politický tlak, čo ešte viac komplikuje budúcnosť LGBTQ+ komunít v Turecku.
Mehmet teraz žije v kontajnerovom tábore v Adiyamane a pracuje v textilnej fabrike, kde zarába približne 620 dolárov mesačne. Cíti sa však osamelý a má finančné problémy.
„Od zemetrasenia nemôžem behať, nemôžem vyjsť po schodoch, nemôžem si sadnúť na zem... Ako môžem byť takým radostným človekom, ako som býval? Chcem to, ale nemôžem.“