Úzkosť sa prejavuje nepozorovane, skryto a rafinovane, tvrdí psychoterapeutka

Čo býva najčastejším zdrojom úzkosti?

Keby sa to dalo takto jednoducho zhrnúť, existovali by jednoduché riešenia a ľudia by nepotrebovali chodiť na terapie, kde často aj veľmi zložito hľadáme, prečo sa vlastne necítia dobre. Ak by som sa však mala pokúsiť nejako to zjednodušiť alebo zhrnúť, tak potom ľudia, ktorých trápia úzkosti, sú vnímaví, premýšľaví, často svedomití a pracovití. Úzkosti súvisia často s tým, čo si o nich iní myslia alebo pomyslia. Môže to mať korene v detstve, napríklad v prísnej a hodnotiacej výchove.

Aké pocity ľudia s úzkosťou vlastne zažívajú?

Cítia sa „niečím“ zavalení, doslova akoby na nich padla lavína, ktorá ich brzdí, dusí. Prežívajú bezmocnosť, bezvýchodiskovosť, zovretie. Potrebujú sa „prekopať“ von, ale nevedia „odkiaľ a kam“, presne ako pod tou lavínou. Všetky ich myšlienky sa postupne začnú zameriavať na jednu jedinú tému: ako z toho von. A práve v tom je zakopaný pes. Nezostáva im potom už kapacita na vnímanie ďalších vnemov a dianí, vrátane tých pozitívnych vecí. Ľahko tak môžu prehliadnuť aj zdroje pomoci, napríklad na načerpanie energie.

Ako človek, ktorý vás navštívi, vlastne definuje svoj problém? Čo povie, s čím prichádza?

Každého privedie niečo iné. Väčšinou ľudia neprichádzajú s tým, že by svoje trápenie mali už pomenované ako úzkosť. Cítia sa v napätí a pod stresom, ale vlastne nevedia prečo. Častejšie mávajú rôzne praktické problémy typu „hnevajú ma deti, nerozumiem si s partnerom, šikanujú ma v práci“. Trápi ich nespavosť alebo majú problémy s pitím alkoholu. Inokedy ich zase trápia chronické somatické (telesné) ťažkosti, ktoré však nemajú fyziologickú príčinu.

Takže majú psychosomatické problémy?

Môžu mať. Lekári sú dnes o psychosomatických súvislostiach niektorých chorôb dobre informovaní a mnohí svojim pacientom odporučia psychoterapiu, keď vylúčia fyzickú príčinu ich zdravotných problémov. Ľudia v úzkosti môžu trpieť bolesťami chrbta a trapézov, pretože telo spontánne zaujíma obranné postavenie, chráni to najcennejšie, čo v oblasti hrudníka má. Mnohí majú problémy s trávením alebo studené končatiny, pretože telo všetku energiu spotrebuje myšlienkovou aktivitou, na ostatné jej už nezostáva dosť. Dlhodobo sa môže v dôsledku záťaže objaviť vysoký krvný tlak, hormonálna nerovnováha, problémy s ekzémami alebo iné dermatologické problémy často spôsobené tým, že sa pri vypätí stimulujú dotykom, nevedome sa napríklad škriabu a podobne, aby prehlušili hukot v hlave. Časté je búšenie srdca, lapanie po dychu, mdloby, iracionálne strachy, napríklad zo smrti, ale v neadekvátnej situácii.

Napríklad?

Spomínam si na klientku, ktorú tieto pocity prepadali pri pokladnici v supermarkete, kde za bežných okolností nikomu nič nehrozí. Išlo o mladú ženu, veľmi výkonnú, pracovitú a zodpovednú. Postupne sme sa v rámci rozhovoru dopátrali, že tomu predchádzal stres v práci, tých vnemov na ňu bolo za celý deň veľa. V supermarkete potom bolo veľa ľudí, hrala tam hudba a záplava ďalších podnetov následne vyprovokovala tieto pocity. Úzkosť často posilňujú obavy z odsúdenia okolím a myšlienky typu „čo si ľudia pomyslia, ak sa tu zosypem“. Skrátka niekedy sa to v hlave akosi zvláštne poskladá a človek to klbko zamotaných súvislostí horko-ťažko rozmotáva. Práve s tým môže pomôcť napríklad psychoterapia. Je to oveľa efektívnejšie ako utápať sa v nepríjemných pocitoch sám.

A nestačil by teda namiesto odborníka na začiatok napríklad kamarát alebo niekto blízky?

Problém je, že ľudia majú automaticky tendenciu v takýchto situáciách reagovať popretím, v štýle „neboj, nebude to také zlé“. Nielenže to vôbec nepomáha, ale človek sa cíti nepochopený a to môže mať skôr opačný efekt.

Kedy je ten okamih, keď je vhodné vyhľadať odborníka?

Všeobecne platí, že čím skôr, tým lepšie sa s problémom pracuje a tým ľahšie aj rýchlejšie sa z neho človek môže dostať. Je to podobné, ako keď budete mať dlhodobo virózu. Potom nebude mať telo energiu sa zregenerovať a z banálneho prechladnutia vznikne závažnejší zdravotný problém. Nebojte sa, žiadny odborník vás nevyhodí, že ho otravujete s banalitou. Na to tu sme. A aj pre nás je, samozrejme, ľahšie pracovať s niekým, kto má ešte nejaké zdroje energie, než s tým, komu už došla. V takýchto prípadoch už ľuďom skutočne nezostáva nič iné, ako sa namiesto psychoterapeuta obrátiť na psychiatra a zároveň užívať nejaké medikamenty, aby nepríjemné príznaky úzkosti zmiernili. V extrémnych prípadoch taký človek môže skončiť až v nemocnici, pretože tak dlho prehliadal príznaky stresu a prepracovania, až jeho telo na túto enormnú psychickú záťaž zareaguje fyzicky a „vypne“.

Sú pre ľudí so sklonom k úzkosti typické nejaké povahové alebo osobnostné rysy?

Všeobecne bývajú títo ľudia veľmi vnímaví, premýšľaví, pracovití a svedomití. Byť vnímavý má, samozrejme, svoje výhody, pretože taký človek má bohatý život a k životnej spokojnosti toho obvykle nepotrebuje veľa. Lenže vnímavejší ľudia vstrebávajú násobne viac podnetov a ich nervová sústava sa tak oveľa ľahšie preťaží a zahltí. Okrem obrazov, zvukov a udalostí vnímajú aj emócie, atmosféru a slová medzi riadkami. Taký človek ako keby bol niekedy uväznený vo vlastnej hlave plnej neodbytných domnienok a predpokladov. Dotieravé myšlienky mu znepríjemňujú, alebo dokonca znemožňujú skutočne žiť. Berú mu všetku energiu. Nie div, veď myslenie je energeticky najnáročnejšia aktivita zo všetkých. Títo ľudia potrebujú mať svoj priestor a pokoj, čo ide zdanlivo proti výkonovému nastaveniu spoločnosti. Logicky tak môžu narážať na nepochopenie okolia. A sú zase o ďalší krok bližšie k pocitom úzkosti. Často však hrajú rolu aj skúsenosti z detstva, ktoré tiež bývajú zdrojom neskorších problémov.

Čo presne tým myslíte?

V dnešnej dobe sú veľmi diskutovanou témou rané traumy, čiže situácia, keď bol človek v detstve napríklad terčom alebo svedkom násilného správania, prípadne situácia, pri ktorej zažil psychický šok, napríklad pri tragickej udalosti. Tieto situácie spomaľujú zrenie nervovej sústavy. Hovorí sa však aj o tom, že úzkosť je, s nadsadením povedané, do určitej miery nákazlivá. Mnohí považujú deti za pomalších a hlúpejších jedincov, než sme my dospelí. Opak je však pravdou, ony sa učia veľmi rýchlo. Takže dieťa, ktorého mamička trpela úzkosťami a strachmi, tento „model“ ľahko prevezme. Čím je dieťa menšie, tým ľahšie sa chytá emócií, ktoré jeho mama alebo iná vzťahovo dôležitá osoba vysiela. Ak o ne má taký človek extrémny strach v neadekvátnych situáciách, napríklad na detskom ihrisku, veľmi ľahko sa dieťa nevedomky naučí, že svet je nebezpečné miesto na život. Čo ho potom vedie k zvýšenej ostražitosti, ktorá je však nesmierne vyčerpávajúca. Taký človek sa potom cíti v strese, nie je mu dobre, ale vlastne nevie prečo.

Čo tak si to nejako rozumovo zdôvodniť?

To nedokáže, pretože si to v sebe nesie na nevedomej úrovni. Keby si to jasne uvedomoval, povie si „nie je čoho sa báť, detské ihrisko nie je nebezpečné“, a je po probléme. Lenže tieto strachy si ľudia osvojili na úrovni emócií a v dospelosti už ich vnímajú ako normu. Nesú si ich v podvedomí, a preto im dlho nepripadajú divné. Že je niečo zle, si uvedomia, až keď sú prejavy závažnejšie, napríklad nemôžu spať, sústrediť sa, majú problémy cestovať prostriedkami hromadnej dopravy alebo napríklad s nadužívaním alkoholu, ktorým sa samomedikujú, pretože sa potrebujú upokojiť. Lenže sa dostanú do začarovaného kruhu, pretože problém každej drogy je ten, že aby fungovala, je potrebné dávku zvyšovať.

Aké ďalšie „únikové“ správanie, okrem alkoholu, mávajú ľudia s úzkosťou?

Pomerne časté sú vzťahové problémy, keď človek napríklad nie je schopný dlhodobo zostať v jednom partnerstve. Potrebuje nové a nové podnety, ktoré by ho vytiahli z letargie. Vybavujem si takto jedného muža, ženatého, s deťmi, ktorý trpel úzkosťou, cítil sa v nepohode, a teda mu to neklapalo ani doma. V tom čase sa v práci objavila mladá, atraktívna žena a on s ňou nadviazal milenecký vzťah, ktorý prebil jeho nepríjemné pocity. Lenže úľava, akú to prinieslo, bola len krátkodobá. Vo finále mu to, samozrejme, spôsobilo oveľa viac problémov.

Z toho, čo hovoríte, mi vyplýva, že človek môže prežívať úzkosť, a vlastne si to ani nemusí uvedomovať. Chápem to správne?

Presne tak. Človek si ju v sebe nesie celý život a skôr či neskôr ju začne vnímať ako svoju charakteristiku. Vyhlasuje potom o sebe, že je jednoducho „stresár“. Časom však svoje pocity úzkosti môže preniesť aj na ďalšiu osobu, napríklad na dieťa, alebo dokonca aj na domáce zviera, ako sa mi občas klienti zverujú. Pri domácich miláčikoch sa problém prejavuje napríklad separačnou úzkosťou, pri psoch napríklad štekaním, sú nepokojné alebo majú nejaké somatické, teda telesné problémy.

Dá sa s úzkosťou žiť alebo je potrebné s ňou bojovať? A ako ju premôcť?

Žiť s ňou môže byť niekedy také otravné a vyčerpávajúce, až to môže človeka priviesť k myšlienkam, že tu na svete vlastne byť nechce. A pokiaľ ide o to druhé riešenie, teda boj, to tiež nie je ideálne. Ak sa cítime v napätí, potom vyvinúť ďalší tlak by bolo kontraproduktívne. Učíme sa, že život je boj a so všetkým sa musí bojovať. Lenže keď potom niečo dopadne inak ako dokonale, považujeme to za zlyhanie. Skôr by som teda povedala, že úzkosti treba čeliť. Aj pre ňu platí známe klišé, že všetko zlé je na niečo dobré. Úzkosť je často dôsledok dlhodobého prepínania, preceňovania vlastných síl a prehliadania emócií. Snažme sa teda o nej premýšľať ako o určitom vnútornom hlase, ktorý sa nám toto všetko snaží povedať a varovať nás.

Ako jej teda môžeme účinne čeliť? A existuje vôbec nejaký univerzálny návod?

Bude to znieť banálne, ale jediná všeobecne platná rada je: keď nemôžeš, spomaľ, zastav sa a oddýchni si. Možno si práve v tej chvíli uvedomíš, odkiaľ ten pocit úzkosti plynie, možno nie, ale odpočinok a starostlivosť o seba je najlepšia prevencia a rozhodne nikomu neublíži. Ale pozor, aj tomu zastaveniu, alebo ak chcete meditácii, je potrebné sa učiť.

Nenechajte sa vydesiť tým, keď sa hneď nedarí spomaliť zo sto na nulu. Rozhodne je užitočné učiť sa všímať si v priebehu dňa to, ako sa práve cítime, a reagovať na to. Možno ste v napätí? Máte hlad? Bolí vás chrbát? Veľa ľudí si napríklad uvedomí, že prestáva dýchať. Niekedy je ťažké uľaviť si. Máme nevedomky pocity viny, že potom nebudeme dosť výkonní. Opak je pravda – oddýchnutý človek pracuje lepšie.

Ako vlastne vyzerá také sedenie u psychoterapeuta? Čo ľuďom v takejto situácii radíte?

Najprv by som rada povedala, že ľuďom nič neradím. Hneď ako začnem radiť, prijímam za nich zodpovednosť a oni sa odo mňa stávajú závislými. A to ja ani oni nechceme. Každý z nás sa potrebuje so svojou situáciou vyrovnať sám. To je tá správna cesta. Ja len pomáham rozmotať to klbko súvislostí, ktoré vedie k úzkostiam, prostredníctvom toho, že so mnou môžu bez obáv a otvorene hovoriť o všetkom, čo prežívajú. A podľa toho si potom vyhodnotiť svoje životné priority a niekedy urobiť aj trochu nepríjemné kroky. Nemôžem však nikomu radiť, aby odišiel z práce alebo od partnera, pretože ja tej situácii nikdy nerozumiem tak dokonale ako človek, ktorého sa to týka. A nemusí ísť ani vždy o také extrémne kroky, aké som uviedla. Niekedy stačí, keď sa človek naučí hovoriť nie alebo dokáže požiadať o pomoc, napríklad s domácimi prácami. Aj toto sú pre niektorých ľudí veľmi nezvyčajné situácie, pretože sú vychovaní tak, že hovoriť nie je nezdvorilé a že prosba o pomoc rovná sa zlyhanie. Keď potom toto dokážu, je to určitý moment osobnostného rastu. A tiež je to veľmi oslobodzujúce, pretože zrazu im dôjde, že si veci riadia sami a že „môžu, ale nemusia“. Jediný, koho môžeme meniť, sme my sami a náš prístup k rôznym situáciám. Pokiaľ ide o priebeh terapeutického sedenia, je dobré vedieť, že rôzni psychoterapeuti pracujú rôznymi spôsobmi.

Silvie Králová, Téma

FOTO: Tomáš Krist/Mafra