Dzurinda by na Ficovom mieste neváhal, Šimečka má čiastočne pravdu (komentár)

Vlády Mikuláša Dzurindu na prelome milénií často balansovali na hrane sedemdesiatšestky (aj pod ňou), ale vtedajší premiér by slová o predčasných voľbách nevypustil z úst ani v mučiarni. Naopak, v parlamente trávil dlhé desiatky hodín a „riešil veci“. Občas síce odrel auto o zvodidlá, ale zákrutu vybral. A to ho naháňal motivovaný a schopný líder opozície. Istý Robert Fico.

Dnešný Fico (medzičasom už štvornásobný premiér) je zjavne iný. Minulú nedeľu na otázku, či v prípade, ak sa pomery v koalícii neurovnajú, navrhne predčasné voľby, odpovedal jedným slovom „áno“. Pričom problémy dnešnej Ficovej koalície sa s tými, ktorým čelil Dzurinda, ani nedajú porovnať.

Napríklad takí huliakovci. Proti vláde vlastne nič nemajú a chcú iba kus koláča, ktorý im bol sľúbený. Že problém? Dzurinda by ho vyriešil asi tak za jeden deň. Presnejšie, ani by ho nepripustil, pretože toto žiadny skutočný problém nie je. Migaľovci? Komplikovanejšie, ale určite riešiteľné. Dokonca aj rýchlo.

Samuel Migaľ. Prvý polrok sa javil ako lojálny poslanec koalície. Odlišoval sa tým, že vie, ako pracovať s médiami. Keď sa objavili problémy, malo sa s ním hovoriť. Mali to robiť jeho stranícky šéf Matúš Šutaj Eštok a vedenie strany Hlas. A keď nie oni, tak premiér. Taký Dzurinda by neváhal.

Roman Malatinec. Ministerke kultúry Martine Šimkovičovej mohlo byť určite včas „naznačené“, že mu nemusí za každých okolností sypať soľ do rán. A robiť z neho idiota pred tou časťou kultúrnej obce, ktorú reprezentuje a ktorá sa na neho spolieha.

Ján Ferenčák. V zásade úspešný primátor mesta Kežmarok, pracovitý koaličný poslanec. Autor sa nechce opakovať, ale primátor a poslanec by bol pre Dzurindu ľahkým „sústom“. Viete, čo všetko také mesto Kežmarok potrebuje? Radomír Šalitroš. Tu toho naozaj veľa nevieme, ale neriešiteľný problém by to určite nebol.

Je tu jedna poučka parlamentnej matematiky, keď je hranica väčšiny blízko čísla 76. Má rôzne variácie, ale pre koalíciu so silou 79 znie zhruba takto: „Všetci odpadlíci od čísla 79 smerom k číslu 76 sú dôležití, ale najdôležitejší je ten, ktorý mení 76 na 75 a menej. Návrat odpadlíka na interval 79 až 76 a menej znižuje hodnotu zvyšných. Najvyššiu má ten, ktorý preklápa pomery na 76 a nižšie a najmenšiu ten, ktorý mení pomery zo 79 na 78.“

Nie je to veľmi zložité. A dá sa predvídať, že zo siedmich huliakovcov a migaľovcov sú minimálne štyria a možno aj šiesti s touto poučkou uzrozumení. Určite aspoň intuitívne.

Premiér zvykne hovorievať, že on nie je žiadny monarcha, ktorý môže len tak prikazovať. Lenže úspešní monarchovia to nikdy nerobili. Kráľovský dvor bol vždy komplikovanou spleťou záujmov a intríg, ktorú musel aj vládca brať do úvahy. Aj premiér sa teda o svoju koalíciu (ona to je jeho koalícia) starať má.

Michal Šimečka má čiastočne pravdu, keď vyhlasuje, že premiérovi sa akoby už nechce vládnuť. Áno, dnešný Fico také znaky javí. Akoby sa mu už nechcelo brodiť bahnom koalície a riešiť „prízemné“ problémy jej deprimovaných členov. Zdá sa, že očakáva, že deprimovaní nebudú a automaticky pochopia jeho geniálnu víziu.

Lenže takto to nefunguje a fungovať nebude. Teda aspoň v demokracii. Ľudia sú už skrátka takí.

Autor je externý spolupracovník HN