Lukašenko ani nevie po bielorusky. Aj vo vnútri systému chcú zmenu, hovorí Cichanovská

Bielorusi sa stále snažia zbaviť diktátora. Aj tí vo vnútri systému, hovorí v rozhovore vodkyňa bieloruskej opozície Sviatlana Cichanovská. Hovorí o žltom štítku politických väzňov, o svojom mužovi aj o previazanosti Minsku s Moskvou. Režim Alexandra Lukašenka sa podľa nej snaží vymazať všetko bieloruské. „Nezatvárajte dvere obyčajným ľuďom,“ nabáda Cichanovská Európu.

Sviatlana Cichanovská do Prahy prišla na konferenciu Forum 2000. Na otázku: „Ako sa máte?“ hovorí, že nikdy nevie, ako má odpovedať. Priznáva, že po štyroch rokoch od zmanipulovaných prezidentských volieb, v ktorých sa postavila bieloruskému vládcovi Alexandrovi Lukašenkovi, už vždy nesrší energiou.

Cíti apatiu, vyčerpanie a frustráciu. „Hlavne keď sa represie stupňujú, keď niektorý z politických väzňov zomrie za mrežami. Lukašenkovi sa však nepodarilo donútiť ľudí, aby to vzdali. Neprijali ho, nezabudli,“ upozorňuje.

Ľudia teda stále bojujú proti Lukašenkovmu režimu?

Stále. Samozrejme nie sú toľko vidieť, to môžeme byť len my, čo sme utiekli. My môžeme byť aktívnejší a viditeľnejší. Ale aj to má svoje dôsledky. Majetky sú zhabané, príbuzní v Bielorusku vypočúvaní. Každý, kto je vonku aktívny, veľmi riskuje. Ale nemôžeme prestať, pretože ľudia, ktorí obetovali svoju slobodu, ktorí sú stále tam a vykonávajú sabotáže menšieho rozmeru, sú vydesení oveľa, oveľa viac. Napriek tomu pokračujú. Je to ako za okupácie Československa. Vtedy tiež ľudia nemohli robiť nič očividné, ale to neznamená, že nerobili nič alebo že tu neboli prejavy odporu, hoci menšie.

To isté sa teraz deje v Bielorusku. Pripravujeme sa na okamih, keď dostaneme príležitosť a keď ľudia budú môcť znova vyjsť do ulíc. Chystáme sa na dobu, keď my budeme silní a Lukašenko slabý. Nemôžeme len sedieť a čakať, kým tento moment nastane. Doručiť do krajiny akúkoľvek pomoc alebo informácie je veľmi ťažké. Lukašenkovi sa však dodnes nepodarilo rozlíšiť bieloruské demokratické sily. Sme jednotnejší ako kedykoľvek predtým, hoci neustále čelíme útokom.

Na náš rozhovor ste si priniesli facikle s veľkou fotografiou svojho manžela na prednej strane. Máte o ňom nejaké správy? Kedy ste sa s ním naposledy rozprávali?

Nehovorila som s ním od mája 2020. Už od začiatku ho držali v izolácii, ale posledných zhruba šesťsto dní je v režime úplne bez možnosti akejkoľvek komunikácie. Je to nový druh mučenia ľudí. Právnikom nedovoľujú navštevovať väzňov, a my tak o nich nemáme žiadne správy. Ani neviem, či je môj muž ešte nažive. Ešte predtým, než skončil v tomto režime, mal možnosť posielať našim deťom listy a ony posielali listy jemu.

To posledných šesťsto dní nejde. My ich síce ďalej posielame, doteraz sme však nedostali odpoveď. Lukašenkov režim chce izolovať ľudí. Ovplyvňuje to nielen nás, ktorí bojujeme vonku, ale aj to je obrovský tlak na dotyčných väzňov. Ľudia, ktorí už si svoje tresty odsedeli a dostali sa von, hovoria, že vo väzení nie je fyzické mučenie to najhoršie. Je to pocit, že ste sami, nikto za vás nebojuje a všetci už na vás zabudli. Cieľom režimu je týchto statočných ľudí zlomiť.