Svet pravekých jašterov. Burianove maľby neboli iba umelecké, ale aj vedecké vyjadrenia verných rekonštrukcií
Ako sa má posledný žijúci spolupracovník Zdeňka Buriana?
S tým spolupracovníkom máte pravdu, ale s tým žijúcim by som tak úplne nesúhlasil.
Ale choďte.
Nestarnite, to som vám chcel povedať hneď na začiatku. Nestojí to za to. Ešte vlani som mal trekingové palice, teraz už potrebujem chodúľku. Každý je rýchlejší ako ja, čo ma štve. Len nedávno sa mi podarilo niekoho konečne predbehnúť, mal som veľkú radosť. Lenže potom som zistil, že stojí.
Tak už nemáte štyridsať...
Niekedy v tom veku som sa zoznámil so Zdeňkom Burianom. Bolo to koncom sedemdesiatych rokov, pracoval som ako paleontológ v Národnom múzeu a chodil som za ním do ateliéru, kde sme pripravovali knihu Svět vymřelých zvířat. Pamätám sa, že som za ním raz prišiel a on mal rozmaľovaný obraz, na ktorom boli bizóny. Dokonalé, ako by sa mali kedykoľvek rozbehnúť. Pripadali mi ako živé. „Viete, najviac som sa na tom obraze natrápil s mláďatami. Ja som nikdy nevidel bizónie teľa,“ hovoril mi. Ja som namietal, že to je predsa jednoduché, stačí sa ísť pozrieť do zoologickej záhrady.
A čo on?
„To sa mýlite, to sú domestikované zvieratá. A tie sú odlišné!“ Ja som si myslel, že bizónie teľa je jednoducho bizónie teľa, ale on mi začal vymenovávať všelijaké detaily, ktoré by nikto na tom obraze nespoznal. Bol úplný perfekcionista, zháňal si všetky podklady a potreboval vedieť úplne všetko, nielen o tých zvieratách alebo postavách, ale aj o každom liste na strome v pozadí. Spolupráca s ním bola veľmi namáhavá, pretože vyžadoval maximum toho, čo som dokázal zohnať.
Zostáva vám 92% na dočítanie.