Obdivuje Trumpa a s nostalgiou spomína na Pinocheta. Hrozí Čile s novým lídrom návrat k diktatúre? (REPORTÁŽ)

Je to krajina obrovských kontrastov. Na mape vyzerá ako úzky slížik s vertikálnou dĺžkou zhruba 4 300 kilometrov a priemernou šírkou iba 180 kilometrov. Panujú tu extrémne meteorologické rozdiely – na severe leží najsuchšia nepolárna púšť sveta Atacama s takmer nulovou oblačnosťou, čo vytvára mimoriadne priaznivé podmienky pre prevádzku najvýkonnejších astronomických teleskopov. Pomocou nich pozorujú špičkoví odborníci z celej planéty najhlbšie zákutia viditeľného vesmíru. Na juhu, ktorý je vstupnou bránou expedičných výprav do Antarktídy, zase vládnu ľadovce a subpolárne podnebie. Toto všetko sem láka milióny turistov z celého sveta.

Čile je však plné paradoxov aj po ďalších stránkach. Hoci má v relatívne čerstvej historickej pamäti krvavú 17-ročnú krutovládu diktátora Augusta Pinocheta, ktorá si podľa odhadov vyžiadala tisícky obetí a väznenie desaťtisícov stúpencov ľavice, najmä staršie generácie na vládu vojenskej junty spomínajú s nostalgiou.

Polarizovaná spoločnosť

Hlboká politická polarizácia tu pretrváva dodnes – v neoklasicistickom prezidentskom paláci La Moneda v srdci Santiaga de Chile sa so železnou pravidelnosťou striedajú ľavicoví a pravicoví lídri. Pred každým Čiľanom vám stačí iba spomenúť meno Pinochet a okamžite viete, aké je jeho politické nastavenie. Dobre to poznáme aj my, keďže jeho vplyv ďaleko presahoval hranice Čile – napríklad aj v komunistickom Československu bolo meno Augusto Pinochet symbolom fašistickej diktatúry. Vo svetle súčasnej geopolitiky vtláča americkému kontinentu podobnú polarizujúcu pečať snáď iba prezident Spojených štátov Donald Trump.

Na Pinocheta v dobrom spomínajú hlavne skôr narodení Čiľania. „Za jeho vlády sme išli prudko nahor. Čílska ekonomika masívne rástla, boli sme bohatá krajina. Samozrejme, že sa nám žilo oveľa lepšie. Teraz máme pri moci ľavicu a zažívame veľký úpadok. Všetko tu ide dolu kopcom,” tvrdí penzista Antonio, čerstvý sedemdesiatnik, ktorý sa v minulosti živil ako inštalatér rýchlovýťahov vo výškových budovách v Santiagu. A hneď mi ochotne ukazuje, ktoré budovy v centre metropoly vyrástli počas Pinochetovej vlády.

Presne opačný názor majú mladí ľavičiari, ktorí spolu s odborármi protestovali pred palácom La Moneda proti tomu, že v nasledujúcich štyroch rokoch bude ich krajine vládnuť krajná pravica pod vedením prezidenta Josého Antonia Kasta. Tento zakladateľ národno-konzervatívnej Republikánskej strany je veľkým obdivovateľom šéfa Bieleho domu. Kast, ktorý do La Monedy nastúpi v marci, sľuboval pred voľbami v závere minulého roka podobné veci ako Donald Trump – tvrdý dôraz na bezpečnosť, obmedzenie imigrácie či dodržiavanie tradičných hodnôt ako je manželstvo muža a ženy a podobne.

Odporcovia pravice v tom vidia návrat k Pinochetovej diktatúre. Aj preto ich demonštrácie pred palácom La Moneda často mieria k soche bývalého marxistického prezidenta Salvadora Allendeho, ktorý pri Pinochetovom štátnom prevrate 11. septembra 1973 prišiel o život.

V obklopení vysokých Ánd

O tom, že Čile je skrátka niečo iné než ostatné krajiny Južnej Ameriky, sa osobne presvedčíte už pred príletom. Zhruba 40 minút pred pristátím na medzinárodnom letisku Artura Merina Beníteza v Santiagu vás letuška požiada, aby ste sa pripútali – prelietavate totiž nad šesťtisícovými andskými vrcholmi, takže silné turbulencie sú tu pomerne častým javom. Ak sedíte pri okne, naskytnú sa vám úžasné výhľady – Andy sa vinú prakticky po celej dĺžke Čile, pričom tvoria veľkú časť jeho hraníc s Argentínou. Napokon práve v tejto oblasti, ešte na území Argentíny, leží najvyššia hora kontinentu, takmer sedemtisíc metrov vysoká a legendami opradená Aconcagua.

Práve takáto izolácia od ostatných krajín, ale aj geografická rozmanitosť Čile prispeli výraznou mierou k tomu, že milovníci fauny a flóry tu nájdu množstvo endemických druhov. Zoológovia tu objavili veľa živočíchov alebo rastlín, ktoré sa vyskytujú iba v Čile, prípadne v okolitých krajinách. Jedným z najznámejších je Humboldtov tučniak, ktorý žije výlučne pozdĺž pacifického pobrežia severného Čile a južného Peru.

Čiľania si túto svoju unikátnosť snažia všemožne chrániť, a to i zavedením prísnych opatrení. Aj tie si všimnete ešte pred pristátím, keď vám letušky oznámia, že každý cestovateľ musí odovzdať čestné vyhlásenie, že do krajiny nepriváža čerstvé rastliny, semienka a plody. Dokonca ani pôdu, ktorá by mohla obsahovať cudzie baktérie. Dôvodom je ochrana domácich ekosystémov pred škodcami, chorobami a rôznymi invazívnymi druhmi. Dovoz je možný len na základe oficiálneho povolenia vydaného colnými úradmi. Tresty za porušenie sú drakonické a môžu viesť až k väzeniu. Čile sa v tomto smere inšpirovalo Austráliou či Novým Zélandom.

Futbal a viera

Rovnako ako v ostatných krajinách Latinskej Ameriky, aj Čile má dve hlavné náboženstvá – katolícku vieru a futbal. Obyvatelia Santiaga si dokonca vybudovali svoju vlastnú verziu slávnej sochy Krista Spasiteľa v brazílskom Riu de Janeiro. Pútnické miesto známe ako Sanktuárium Nepoškvrneného počatia sa nachádza na kopci svätého Krištofa – Cerro San Cristóbal – týčiaceho sa priamo uprostred metropoly. Hore sa môžete vyviezť pozemnou zubačkou a nadol modernou visutou lanovkou, prípadne naopak. Cena za obojsmernú jazdu je zhruba šesť eur. Zhora máte nádherný výhľad nielen na samotné mesto, ale aj na Andy, ktoré Santiago obklopujú. Len namiesto Krista dohliada na Santiago jeho patrónka Panna Mária. Často tu stretnete celé triedy detí, ktoré sem chodievajú v rámci mimoškolských výletov.

No a druhým náboženstvom Čiľanov je futbal. V Santiagu objavíte aj slovenskú, respektíve československú futbalovú stopu. Na národnom štadióne – Estadio Nacional de Chile – sa v roku 1962 konalo finále majstrovstiev sveta, v ktorom sa našim reprezentantom vďaka takzvanej českej uličke a gólu v podaní legendárneho Josefa Masopusta podarilo v zápase s brazílskymi favoritmi vyrovnať. Napokon sme síce prehrali 3:1, napriek tomu sú strieborné medaily spred 64 rokov dodnes obrovským úspechom slovenského aj českého futbalu.

Najstaršie generácie Čiľanov spomínajú, že ich vláda sa počas šampionátu snažila predstaviť svetu v tom najlepšom svetle. Investovala preto obrovské peniaze do budovania infraštruktúry, vrátane cestných komunikácií, dopravy či ubytovacích zariadení. To sa následne pretavilo aj do rozvoja cestovného ruchu.

Rýchly rozvoj turizmu

A práve turizmus tvorí dnes dôležitú súčasť čílskej ekonomiky. Minulý rok navštívilo túto krajinu vyše 5,2 milióna zahraničných turistov. Je to najväčšie číslo v histórii – pred pandémiou koronavírusu sa ich počet pohyboval medzi 4,5 až piatimi miliónmi. Najviac ich prichádza z blízkych krajín, teda Argentíny, Brazílie, Paraguaja či Uruguaja, ale aj zo Spojených štátov. Rastúcu tendenciu zaznamenáva taktiež cestovný ruch z európskych krajín. Pohodlne a relatívne lacno sa sem dostanete najmä so španielskymi aerolinkami – z Viedne s medzipristátím v Madride alebo Barcelone. Je to logické, keďže Čile bolo v minulosti spolu s väčšinou ďalších krajín Južnej Ameriky španielskou kolóniou a španielčina je tu úradným jazykom. Mimochodom, rozhodne odporúčam naštudovať si pred cestou do týchto končín aspoň základy španielskeho jazyka, keďže s angličtinou tu veľa vody nenamútite.

Čílskemu turizmu hrá do karát aj to, že pod správu krajiny patrí Veľkonočný ostrov. Hoci je veľmi vzdialený – leží v Tichom oceáne asi 3 700 kilometrov západne od čílskeho pobrežia – záujem oň prudko narastá. V polovici 90. rokov minulého storočia ho spopularizoval film Rapa Nui. Najznámejší je vďaka ikonickým sochám s obrovskými hlavami, takzvaným Moai, ktoré sa stali symbolom ostrova.

Hoci celkový príspevok cestovného ruchu k čílskemu hrubému domácemu produktu tvorí len niečo vyše troch percent, spolu s pridruženými sektormi ako sú služby či reštauračný alebo hotelový biznis siaha zhruba k desatinovému podielu.

Jednoznačnou jednotkou je v tomto smere ťažba a export nerastných surovín, predovšetkým medi. Čile je jej najväčším svetovým výrobcom – stará sa o necelú tretinu jej globálnej produkcie. Obrovské medené bane sa nachádzajú predovšetkým v severných oblastiach krajiny. Ťažba a spracovanie medi priamo prispieva k HDP približne desiatimi percentami. Spolu s príbuznými priemyselnými odvetviami predstavuje necelú tretinu čílskeho vývozu.

Trump ako inšpirácia

Nastupujúci prezident Kast, ktorý v paláci La Moneda nahradí 11. marca socialistu Gabriela Borica, sľubuje zmeny v ekonomickej štruktúre. Viac sa chce zamerať na udržateľný rast, zosekať výdavky štátu a podporiť priemyselné odvetvia s vyššou pridanou hodnotou. Chystané zmeny prinášajú priaznivý vietor do plachiet čílskej ekonomiky. „Podporu jej poskytne aj pokračujúci silný dopyt po exporte minerálov a rastúce investície do obnoviteľných zdrojov energie,” tvrdí vo svojej štúdii analytická spoločnosť Focus Economics.

Škrty v sociálnej oblasti by sa mali týkať aj imigrantov – v azda najeurópskejšej a najrozvinutejšej krajine Južnej Ameriky nájdete mnoho prisťahovalcov z chudobnejších krajín regiónu ako je Paraguaj, Ekvádor, Peru či Bolívia, ale i Venezuela, odkiaľ sa po celom americkom kontinente rozpŕchli milióny ľudí utekajúcich pred ľavicovou diktatúrou prezidenta Nicolása Madura.

Sami sa o tom presvedčíte aj v Santiagu, a to minimálne v prípade Peruáncov – podobne ako v Bratislave rozbehli prisťahovalci turecké kebabárne, indické reštaurácie, vietnamské pho podniky alebo talianske pizzérie, v Čile na každom kroku uvidíte gastro zariadenia s vychýrenou peruánskou kuchyňou. Tá je na pomery Južnej Ameriky považovaná za niečo ako taliansku kulináriu.

Časť z migrantov však podľa pravice nemá záujem o prácu ani o zaradenie sa do čílskej spoločnosti. Uvidíte ich, ako posedávajú na centrálnom námestí Santiaga Plaza de Armas s historickou Metropolitnou katedrálou. Niektorí žobrú či dokonca páchajú drobné vreckové krádeže. A práve oni podľa Kasta nemajú v krajine čo pohľadávať. Zvolený prezident sa chce s nimi vysporiadať po vzore Trumpa. Doplatiť by na to mali i Venezuelčania, ktorí už podľa Kasta nemajú dôvod utekať z rodnej krajiny, keďže Trump Madura prednedávnom nechal uniesť spolu s manželkou z Caracasu a postaviť pred súd v New Yorku.

Nostalgia za Pinochetom

Kast vystupuje takisto proti sobášom párov rovnakého pohlavia a presadzuje zákaz potratov. Jeho stúpenci nosili na predvolebné mítingy americké vlajky, červené šiltovky s nápisom Make Chile Great Again a transparenty so sloganmi inšpirovanými Trumpom. Ľavica sa aj preto obáva návratu poriadkov z čias Pinocheta, ktorý krajine vládol tvrdou rukou v rokoch 1973 až 1990.

Napokon ani samotný Kast, ktorý uplynulú nedeľu oslávil okrúhlu šesťdesiatku, sa netají nostalgiou za Pinochetovými časmi. „Nikdy som sa s ním osobne nerozprával. Obhajujem jeho vládu, ale nikdy som si s ním nedal kávu. Nemusíte mať príliš veľkú predstavivosť, aby ste pochopili, že ak by bol stále nažive, tak by hlasoval za mňa. Keby som sa s ním stretol teraz, tak by sme si v La Monede dali šálku čaju,” povedal Kast pred časom pre čílsky denník La Tercera.

Donald Trump tak už o necelé dva mesiace získa ďalšieho silného spojenca v Južnej Amerike – po argentínskom prezidentovi Javierovi Mileiovi, ktorý takisto používa jeho mierne obmenený slogan v znení Make Argentina Great Again.

Podobne ako si Trump robí zálusk na Grónsko, ktoré je súčasťou Dánskeho kráľovstva, alebo Argentína na Malvínske ostrovy obsadené Britániou, Čile chce byť aktívnejšie v antarktickej oblasti. V čílskych mestách nájdete mnoho ulíc, námestí či ďalších geografických prvkov odkazujúcich na Južný pól alebo Antarktídu.