A Pieseň práce poznáš, súdruh? Ako sa v ére komunizmu u nás kontrolovala populárna hudba
Normalizácia dozrela tak nešťastne, že raz sa na kvalifikačné prehrávky musel dostaviť aj pesničkár Josef Fousek. Vystupoval už v Semafore, ale doteraz viac-menej načierno, a tak mal v osudný deň trému.
Žena mu poradila, aby si vzal belaspon. Vzal si tri. A na to dva panáky rumu. Luděk Sobota mu poradil: „Pepíku, oni tam chcú, aby človek vedel naspamäť Rudé právo.“
Bolo 7. júna 1985, Všeobecný dom. V sídle Pražského kultúrneho strediska (PKS) si Fouska predvolali pred šesťčlennú komisiu, belaspony a rumy nezaberali, mal sucho v ústach.
„Čítali ste dennú tlač?“ padla prvá otázka. „Čítal som prvýkrát Rudé právo,“ vyhŕkol pesničkár. „Prvýkrát?“ Fousek sa začal zadrhávať: „Nie prvýkrát. Ja som ho prečítal viackrát.“
„A čo sa stalo zaujímavé?“ „Bola vypálená na tom Bajkantúre, nó, vyletela do vesmíru – rúra s dvoma Rusmi.“ „Rúra,“ mračil sa skúšajúci. „Hádam raketa?“ „Áno, raketa,“ oddýchol si strémovaný Fousek. „A boli to Sovieti,“ dodal fúzač trochu káravo. „Jeden z nich bol Rus,“ prikývol Fousek.
„Čo sa stalo na Maninách?“ vypálil iný, okuliarnatý člen komisie. Fousek chvíľu premýšľal. „Tam sa lepí brzdové obloženie na fiaty,“ vyhŕkol radostne. V komisii mlčali. „Tiež tam bola robotnícka spartakiáda!“ podotkol ktosi. „To možno tiež, ale to muselo byť neskôr,“ vysvetľoval Fousek. „Mne tam pred mesiacom lepili robotníci brzdové obloženie.“
Zostáva vám 90% na dočítanie.