Szomolányi k výročiu 17. novembra 1989: Čarnogurský ma nechcel vo vláde, lebo som liberálka a navyše žena

Ako si spomínate na 17.november 1989 a na to ako výrazne vám zmenil život?

Znie to ako paradox, ale mne aj môjmu blízkemu okruhu ľudí sa symbol 17. novembra spája s 18. novembrom. Mladšia generácia ťažko pochopí, ako sa kedysi pomaly šírili informácie, lebo my sme 17. novembra ešte netušili, čo sa udialo v Prahe. Náhodou sa jeden z bytových seminárov, ktoré sa v tej dobe konali, realizoval u mňa doma na Dolných Honoch. Pavol Demeš mal ešte malé deti a malý  byt a spýtal sa, či by niekto iný nemohol a ja som sa ponúkla. Zišli sme sa u nás a ta hlavná otázka bola takmer leninská: čo robiť? Všade vo svete sa už niečo dialo, režim už erodoval, ľudia z NDR utekali cez Maďarsko, nehovoriac o Poľsku, kde sa to začalo uvoľňovať, liberalizovať. A u nás stále nič, bolo to zaspaté. Vystriedalo sa nás dokopy asi 17 ľudí v malej obývačke v paneláku na Dolných Honoch, prišli Bútorovci, Ján Budaj, Fedor Gál, Pavol Demeš, ktorý bol jeden z organizátorov tohto semináru a boli tam aj ďalší ľudia zo spoločenských vied, ale aj pani Soňa Čechová a prvý postkomunistický minister školstva profesor Ladislav Kováč.

Takže neskôr už kľúčoví ľudia z tribún?

Áno, zhodou okolností tam boli ľudia, ktorí neskôr boli na tribúnach. Naša dcéra, vtedy gymnazistka, počúvala v kuchyni pri robení chlebíčkov Slobodnú Európu a zrazu prišla so správou, že v Prahe zabili pri demonštrácii študenta. To radikálne zmenilo debatu. Takto sme sa cez Slobodnú Európu dozvedeli, čo sa vlastne dialo v Prahe. Otázka bola, ako na to reagovať. Nevedeli sme, že aj výtvarníci už niekde sedeli. Je zaujímavé, že hoci medzi nami nebola žiadna koordinácia, tak sedeli takto tri skupiny, ktoré boli potom neskôr aktívne pri novembrových udalostiach Nežnej revolúcie. Len tak mimochodom, ja s týmto pomenovaním odborne mám problém, no nie som Don Quijote, aby som bojovala za vyradenie publicisticky vžitého pomenovania, lebo je to obľúbený a „sexy“ termín. 

Aké boli tie ďalšie skupiny?

Ďalšia skupina, slovenskí liberálne orientovaní Maďari sa zas stretli v Šali a tí už neskoro večer založili Maďarskú nezávislú iniciatívu. Na strednom Slovensku sa stretli ľudia z tzv. oficiálnej literatúry, teda Peter Zajac, Alta Vášová, Ivan Štrpka, Dušan Mitana, a iní s disidentským kruhom Ivana Kadlečíka v Pukanci, kde zas boli Šimečka st., Šimečka ml., Kusý, Kusá, Hamada, Gáfrik a Strinka. Oni sa tiež dozvedeli o udalostiach z rádia Hlas Ameriky.

Takto nekoordinovane a na sebe nezávisle sa v ten istý večer stretli tri skupiny, ktoré potom tvorili jadro hnutia VPN a MNI. Prečo to hovorím? Hoci na Slovensku sa programovo nepripravovala žiadna opozičná strana či politické hnutie na prebratie moci, predsa len tu boli ľudia, ktorí boli kritickí k režimu, bolo tu zopár disidentov a čo bolo dôležité, boli tu ľudia hodnotovo pripravení na zmenu. Nie je náhoda, že práve títo ľudia potom stáli na tribúnach.

A na čom ste sa na tom seminári dohodli?

My sme sa dohodli na druhý deň sa stretnúť o piatej pred Poľským strediskom, kde zapálime sviečky, lebo sme vtedy vychádzali z toho, že bol zabitý študent Šmíd.  Bola to síce falošná správa, ale zohrala rolu rozbušky – dodala tú dôležitú afektívnu energiu pri mobilizácii aktívneho protestu donedávna ...