Otec červeného teroru. Bezcitný Lenin adoroval násilie, masové popravy nariaďoval bez výčitiek svedomia

Šialený zdesený pohľad starca upretý priamo do objektívu. Akoby ho chcel prevŕtať, zničiť, zmazať z povrchu zemského. Upína na to všetky svoje sily. Veľa mu ich však nezostáva. Je to zničený človek, zlomený, paralyzovaný, a pritom ide ešte len o päťdesiatnika. Sedí na vozíku, prikrytý bielou plachtou, a v skutočnosti je zrejme duchom úplne neprítomný. Aj keď, ktovie...

Bol 15. máj 1923 a v Gorkom kúsok od Moskvy sa fotograf zastavil naposledy. Krátko po jeho 53. narodeninách. Za ním stojí jeho sestra revolucionárka Anna Uljanova a doktor Koževnikov. Staralo sa o neho oveľa viac ľudí, ale nedalo sa mu pomôcť. Lenin potom žil ešte trištvrte roka v úplne zbedačenom stave.

Nadíde 21. január roku 1924 a už dlho nepríčetný sovietsky revolucionár umiera. Ihneď sa objaví vtip.

Stalin stojí nad jeho smrteľnou posteľou a usmieva sa popod fúzy. Vtom ho Lenin v poslednom záchveve sily chytí za zápästie: „Ako budeš vládnuť, keď ťa veľa ľudí nechce nasledovať?“ Stalin sa šibalsky usmieva ďalej: „Žiadny strach, súdruh! Kto nechce nasledovať mňa, bude nasledovať teba.“

Boh, Lenin a Stalin

Nielen v anekdotách vyzerá Lenin popri Stalinovi často ako dobrý strýko, ale nenechajme sa zmiasť. Bol to podobne krutý diktátor ako jeho nasledovník, o čom svedčí ďalší dobový vtip, v ktorom sa zapálený boľševik pýta počas Leninovho umierania svojho židovského spoluobčana, koho by si prial mať na Leninovom mieste. „Prial by som si, aby ste na Leninovom mieste boli vy všetci.“